Hm, no... Prejdem rovno k veci. Všetko čo teraz napíšem, nemám pripravené a ani zoradené v hlave, len to chcem napísať. Napísanie ma totiž nejakým spôsobom napĺňa. Po týchto nekonečne dlhých prázdninách sa dostávam do ôsmej triedy zákľadnej školy. To bude presne ten ročník, kde Vás budú učitelia šikanovať otázkami ako: "Na akú by si chcel/a škoľu?". No, páni moji, neviem. Nedokážem pochopiť ani učivo matematiky, nie natož ľudí, čo vravia, že ma poznajú. Ach, kedy som to len počula? Možno je to preto, že som dievča a ženy sú predsa komplikované. No to tým nebude. Celý život sa všetci rozvíjame a hľadáme sa. V mojich trinástich rokoch asi najviac, skúšame a experimentujeme. Či už s alkoholom, cigaretami alebo inými okom videnými závislosťami. Takže, nechápem ľudí čo vravia, že ma poznajú. Včera viem, že som bola sama sebou a dnes neviem kým som bola včera, alebo čo som to zas vyviedla. Dnes sa pýtam včerajšku, prečo si si vložila do úst tú cigaretu? A potom si spomeniem, že včera som sa pýtala dneška, čo budem robiť. Ako ma môžu tí ľudia poznať? Mením tak rýchľo nálady. Moji kamaráti menia tak rýchľo nálady. Niekedy sa cítim, že milujem tento svet, že sa chcem učiť a stať sa niekým... výnimočným! A niekedy sa cítim, že budem rada ak prežijem dnešok... Milujem herectvo. Herectvo ma baví, baví ma hrať a zabávať ľudí a niekedy sa hrám na človeka aby som sa hrala pred ľudmi... Ale, také vysoké cieľe vyžadujú peniaze. Narozdieľ od herectva, ktoré ma nesmierne baví ma baví aj písanie. Či už kníh alebo poviedok a básní. Možno mám len 13 a moc myslím alebo mám 13 a nepremýšľam. Samozrejme si svoj sen slávnej, oslňujúcej a obľúbenej herečky chcem splniť ale, takto som sa rozhodla pred šiestimi rokmi kedy som začala chodiť na dramatický literárno-odborný krúžok. Obdivovala som ľudí v maskách, ktorý dokázali napodobniť čokoľvek, kedykoľvek. Postupom času to nebola iba záľuba ale niečo čo mi šepkalo, že ma to baví a chcem to robiť. Neviem, koľko som mohla mať, možno sotva 10 až mi došlo čo všetko na cestu herečky potrebujem. Peniaze, školu, známky, známosti, silné nervy a vôľu. No chápete to? Nejde o to, povedať učiteľom nejakú uspokojujúcu vetu ako: "Chcem byť predávačka v Tescu," ale to nenaplní Vás. Moje sny ma doteraz držia a chcem všeto čo tu píšem naplniť ale zaražuje ma, ako rýchlo sa to všetko mení. V 14/15 rokoch Vás nútia rozhodnúť sa čím budete aj keď vy neviete ani čím ste boli včera, kým ste dnes a kým budete zajtra. Je ceľkom smutné, že dieťa v 10 sa musí rozhodnúť či si svojím snom zarobí peniažky pre budúcu rodinu, deti a či potom svojím deťom bude môcť splniť sen. Nuž, koľkí z Vás by si dnes povedali: "Chcel som byť cukrár," a dnes sú inžiniermi? Každí z Vás mal nejaký totálne uletený sen, že? Toto všetko by sa dalo zakončiť slovami: "Zbohom, krutý svetu," ale ja ani neviem, ako toto nazvem. Možno zajtra si budem búchať o stôl s myšlienkou čo som to za bullshit napísala... No dnes viem, že som napísala to, ako to cítim. Tak dúfam, že toto nebola ďalšia egoistická blbosť iba o mne, ale aj Vy ste sa zamysleli nad sebou samým.
- s láskou včerajšia Marif (:
2025 ©